Môže rozumný človek hlasovať v tomto referende áno?

Autor: Marek Hlavatý | 6.2.2015 o 22:08 | Karma článku: 5,35 | Prečítané:  243x

Stala sa mi nedávno takáto udalosť. Sedíme na káve s kamarátkou T, stredostavovskou absolventkou filozofickej fakulty, keď tu padne otázka: "Ideš na to referendum?". Prízvuk naznačoval silnú nechuť k tomu referendu.

 

            Stala sa mi nedávno takáto udalosť. Sedíme na káve s kamarátkou T, stredostavovskou absolventkou filozofickej fakulty, keď tu padne otázka: "Ideš na to referendum?". Prízvuk naznačoval silnú nechuť k tomu referendu. Pomiešal som si presso a odvetil, že áno. "Ale budeš voliť proti, nie?" nebol som si istý, či to bola vôbec otázka, ale po pravde som odpovedal, že mám v pláne voliť trikrát za. Nasledujúce chvíle nepatrili k tým najpríjemnejším z nášho posedenia, bol som trpko obvinený z netolerantnosti a môj krátky pokus vysvetliť, že mám pre svoj postoj zopár rozumných argumentov, bol umlčaný zlostným odmietnutím načúvať a poznámkou o tom, že som zkostnatelý. Potom sa T stiahla do kresla, plná jedu a rozzúrená tým, že niekto z jej prostredia nezdieľa jej predstavu o tom, ako má vyzerať ideálny svet.

 

            A takto to bohužiaľ vyzerá vo väčšine prípadov, keď o tejto téme diskutuje alebo píše slovenský "liberál". Farbisto hysterický príklad ponúka tu Michal Havran ml., tento článok sem dávam najmä preto, že ho na FB lajkli viacerí  moji známy, takže má vo svete urbánnych liberálov asi nejakú relevanciu. Doporučujem prečítať, podobne ladených sa v slovenskej blogosfére nachádza viacero, aj keď tento je vďaka apokalyptickej atmosfére skutočne silná káva.

             Spôsob akým sa odporcovia referenda vyjadrujú je obvykle silne konfrontačný a vylučuje nejakú rozumnú diskusiu. Je možné, že ľudia z druhej strany sporu sú na tom podobne zle, s tými ale netrávim čas v kaviarniach, nečítam "ich" noviny a weby, a až na jednu výnimku ich nemám vo friendliste. Nie som konfrontovaný s obrazmi ich duševného sveta, takže ospravedlňte "nevyváženosť" môjho znechutenia.

 

           

 

            Vo svete liberálov sa má automaticky za to, že podpora adopcií homosexuálmi a rozšírenie definície manželstva na iné zväzky ako muž/žena je výsledkom citlivosti, tolerancie a predovšetkým rozumnej úvahy racionálných etických bytostí. Opačný názor je pochopiteľne dôkazom neinformovaného, arogantného a bigotného tupca s mozgom v stredoveku. Buď ste pro a potom ste ok. Alebo ste proti a tým pádom nenávidíte homosexuálov (otvorene či skryto). V tomto názore panuje až prekvapivá zhoda.

            Napriek tomu sú tu ľudia, čo majú tú drzosť nazývať sa rozumnými a referenda sa zúčastnia. Možno by nebolo naškodu sa občas zamyslieť aj nad ich argumentami a neuľahčovať si prácu len záujmom o výroky Tutkovej a Chromíka.  Začnem tam, kde som na vážkach, teda adopciami.

 

Adopcie.

 

            V tejto otázke by sa dal zhrnúť postoj progay ľudí asi takto: Homosexuálni muži (o lesbách sa nebavíme, tie si vedia pomôcť inak, kvôli nim sa zákony zjavne meniť nemusia) sú rovnakí ľudia ako mi ostatní, rovnakým spôsobom disponovaní k rodičovstvu a výchove detí a to, že si dieťa adoptovať nemôžu je diskriminácia.

            To možno znie dobre uchu rovnostára, ale pravda to bude len ťažko. Hoci v mnohých  oblastiach sme rovní a rovnakí, v niektorých nie. Homosexuálni muži ako skupina sa líšia od heterosexuálnych mužov, od heterosexuálnych žien aj od homosexuálnych žien a tieto všetky skupiny sa odlišujú jedna od druhej. Ak chcete tvrdiť, že homosexuálni muži sa ako skupina v ničom nelíšia, musíte tvrdiť, že ako skupiny sú rovnaké aj ženy a muži. V takom prípade asi môžete prestať čítať, nijako vás nepresvedčím, len by ste zabíjali čas, naša debata sa skončila. Ak sa máme vôbec nejako rozumne baviť, tak budete musieť uznať podľa mňa očividné a podstatné odlišnosti medzi týmito skupinami.

 

            Homosexuálni muži odlišní sú. Nechcem povedať, že väčšina z nich by mala byť nanič vo výchove detí.  Aj oni boli a sú rodičmi, boli a sú nútení pod  tlakom prostredia vstupovať do manželstiev so ženami, mali mnoho detí a nezdá sa, že by to tie deti nejako poškodilo a iste by sme našli veľa príkladov toho, ako homosexuálni muži boli a sú dobrými otcami. Iste v mnohých prípadoch aj lepšími ako niektorí heterosexuálni otcovia (a samozrejme naopak). Vyzerá to tak, že čo sa týka dispozícii k rodičovstvu, sú na tom približne rovnako ako heterosexuálni muži. Takže problém vyriešený?

            Nie celkom. Homosexuálni muži sú síce na úlohu rodiča pravdepodobne podobne disponovaní ako heterosexuálni muži, lenže (rovnako ako oni) podstatne horšie disponovaní ako ženy. A treba povedať, že aj pri výchove detí homosexuálov bola obvykle primárna matka, prípadne jej rolu prevzala nejaká iná žena zo širšej rodiny, muži sa totiž príliš na výchove detí nepodieľali. Mnohí sa ani dnes príliš nepodieľajú. Z hľadiska výchovy teda išlo o "tradičné rodiny", len si daddy hľadal netradičnejšie aférky.

 

            Nemusím byť pošahaný katolík, aby som si myslel, že pre najlepší možný vývoj dieťaťa je najdôležitejší jeho vzťah k matke, prípadne nejakej žene matku nahrádzajúcu. Na to, aby som si to myslel stačí, keď budem evolucionista. Ženy a muži si nie sú v mnohých veciach rovní, rozhodne a predovšetkým nie vo vzťahu k deťom. Žena je biologicky primárne formovaná k materstvu odlišnou stavbou tela a mozgu a iným kokteilom hormónov. Spôsob ako sa na deti dokážu zamerať ženy je očividne iný ako u mužov a nevidí to len ideológiou genderovej rovnosti zaslepený ignorant.

            Napriek tomu, že som muž, myslím si, že pre dieťa je lepšie, ak ho vychováva žena ako muž (ak už teda nedôjde k ideálnemu prípadu, že má dieťa oboch rodičov). Toto si zdá sa myslia aj samotné deti, ktoré obvykle pri rozvode dávajú prednosť svojim matkám, rovnako aj súdy, ktoré obvykle dieťa zveria skôr matke ako otcovi. Je samozrejme možné, že tiež ide o fašizoidných netolerantných tupcov, je ale možné aj to, že ide o ľudí  rozhodujúcich sa skôr zdravým rozumom a najlepším úmyslom.

            V konzervatívnych kruhoch sa model žena/muž/deti označuje ako tradičná rodina a v liberálnych sa obvykle zosmiešňuje a paroduje. Napríklad takto: "Tá tradičná rodina .. veď to poznáte,  otec alkoholik, gambler, často násilník, sukničkár, to má byť ten ich tradičný model ... hahaha". V rôznych variáciách na tento výsmech možno naraziť na rôznych blogoch. Láskavo si dovolým upozorniť, že vysmievaným prvkom tradičnej rodiny je vždy otec, teda muž. Zdá sa, že aj genderovo podkutí liberáli si všimli, že stabilizujúcim prvkom rodiny je žena. Nepochybne chľastajú, gamblujú a štetkujú sa aj matky rodín, ale aj liberáli vidia, že to bude v niekoľkonásobne menšej miere ako v prípade mužov. Navyše v prípade defektných matiek tieto obvykle zvládajú rodičovské povinnosti stále omnoho lepšie ako defektní otcovia. Takže fašizoidní tupci sú väčšinou aj samotní liberáli. Všetci pochopiteľne nie, na sociológii na FifUK som s úžasom sledoval učiteľa, ktorý tvrdil, že všetky typy rodiny sú si úplne rovné, či už ide o o tú tradičnú, alebo napríklad osamelú matku s dvoma deťmi. Dáta tvrdiace opak do mysle tohto človeka nemali nádej preniknúť.

 

            Bolo by dobre uvedomiť si, že v rodinnom modeli muž/muž/dieťa sú až dva kusy pohlavia s rizikovejším chovaním a vôbec žiadny kus pohlavia s evolučne vyššou mierou vhodnosti a obetavosti. To neznamená, že keď si dvaja homosexuáli adoptujú dieťa, tak to dopadne nevyhnutne zle, rovnako ako to nedopadne automaticky zle (alebo dobre), keď majú dieťa heterosexuálni muž a žena. Z hľadiska počtov to ale znamená, že keď zo 100 tradičných rodín bude povedzme 20 prúserov, tak v prípade 100 adopcií homosexuálnymi pármi tých prúserov bude 30-40 (toto je čiste ilustračné, aby ste pochopili princíp, nie je nutné zabŕdať, netuším koľko priemerne zásadných prúserov tradičná rodina produkuje).

 

 

            V prípade, že sa pri adopciách bude brať nejaký ohľad na záujmy dieťaťa, stačí kresťanským konzervatívcom, aby do procesu naverbovali dostatočný počet žena/muž párov a homosexuálov v ňom vyblokujú. To nemusí byť celkom zlé, tábor božej lásky by mal šancu svoj zápal pre dobro detí manifestovať reálnymi činmi a povymetať trocha decáky. Problém je, že takto si liberáli rovnosť pre homosexuálov nepredstavujú. Takže budú musieť nasadiť nejaké ideologicky podkuté komisie či súdy uprednostňujúce gay páry, alebo rovno kvóty, ktoré časť detí pridelia kam treba. Tak nejak mám pocit, že záujem dieťaťa by tu bol až na druhej koľaji. Čo, zdá sa, je už teraz, súdiac podľa stavu verejnej debaty.

                        Na druhej strane svet nie je miesto ideálnych riešení. Je množstvo "heterosexuálnych" podskupín a individiualít o ktorých si nikto z nás nemyslí, že by boli dobrými rodičmi.  Lenže tí sa nemusia mňa ani vás pýtať na povolenie, deti si urobia aj sami. Homosexuálni muži musia a ja mám právo zvážiť výhody a nevýhody, a okrem záujmov gayov aj záujmy detí. To, že sa liberáli takémuto zvažovaniu obvykle vyhnú, alebo berú do úvahy len to, čo sa im hodí, ešte neznamená, že by som ja bol fašizoidný tupec.

 

            Často tu dochádza ešte k jednému omylu. Na káve s T som bol vo finále odbitý otázkou, či je podľa mňa lepšie ak deti ostanú v detských domovoch, než keby šli na adopciu homosexuálnym mužom. Priznám sa, že mám len chabú vedomosť o slovenských detských domovoch, ale čo viem, tak to nie sú práve ideálne hniezda výchovy. Takže ak stojí otázka takto, tak moja odpoveď je "nie, nie je lepšie ako deti ostanú v detských domovoch". Čiste štatisticky, je lepšie 100 adopcií homosexuálnymi mužmi s ich 30-40 prúsermi, ako detské domovy s ich 80-90 prúsermi zo 100(čísla sú zasa len na ilustráciu, skutočne netuším, koľko nanič životov majú decáky na svedomí v priemere, len logicky predpokladám, že pomerne dosť).

            Lenže takto asi otázka nestojí. Moja vedomosť je síce stále dosť chabá, ale pokiaľ viem, decáky nie sú plné rozkošných bloňdatých dievčatiek vo veku 0-3 roky márne čakajúcich na tatu a mamu (prípadne tatu a tatu). Ak nežijem v omyle (možno žijem), tak sú tam hlavne deti, ktoré nemajú vyriešený vzťah s biologickými rodičmi, sú súdne odobraté, a podobne. Tam to asi nie je len o niečej ochote ich prichýliť. Ďalej rôznym spôsobom nepopulárne, teda pomerne staré, pomerne problémové, pomerne rómske, pomerne postihnuté ...

            V prípade povolenia adopcií gaymi počet detí v slovenských decákoch klesne o pár percent a tým to hasne. Tých skoro päť tisíc, ktoré sú tam dnes, tam aj ostanú (možno sa mýlim, homosexuáli by mohli mať menší problém adoptovať napríklad rómske dieťa; ich obavy z vylúčenia z majority kvôli takému decku by asi mali byť zanedbateľné).

 

            Či sa vám to páči alebo nie, muži sú rizikovejší ako ženy. Viac neprirodzene umierajú, viac vraždia, viac znásilňujú a zneužívajú, viac si lámu nohy, rýchlejšie jazdia, viac pijú, drogujú atď. A áno, toto sa týka aj homosexuálnych mužov. Takže rodiny s dvoma otcami budú v úhrne menej bezpečnými rodinami, ako tie s jedným otcom a jednou matkou. O koľko, to neviem, nesedím na SAV ani na Harvarde a nezaoberám sa sociologickými počtami.  

            K tomu treba bohužiaľ prirátať nevyhnuteľné, hoci aj nepočetné, trampoty s pedofilmi, ktorí zmenený právny systém iste radi využijú pre svoje ciele. Ako im v tom kto zabráni neviem, keď im už dnes ten "kto" nevie zabrániť v infiltrácii rôznych inštitúcií pracujúcich s deťmi a mladistvými.      Liberáli odmietajú o rizikách debatovať, pre nich je to konieckoncov posvätná otázka princípu a rovnosti. A ako vieme, posvätné kravy majú prednosť pred realitou nielen medzi katolíkmi.

           

            Pre mňa je hlavným argumentom proti adopciám absencia ženy v rodine. Pár žena/muž by mal mať pri adopciách za porovnateľných okolností prednosť pred párom muž/muž, pretože prednosť by mal mať záujem dieťaťa. Ak sa homosexuáli k adopciám dostanú, svet sa samozrjeme nezrúti. Len sa zas o čosi zvýši štatistika problémových dospievajúcich (takýto efekt majú napríklad aj rozvody a neplánujeme ich zakázať). Možno raz solídne dáta zmenia môj názor (je možné, že pozitívny efekt vytiahnutia detí z decákov preváži negatívny efekt vyššej rizikovosti párov muž/muž), momentálne som voči tejto novote skôr skeptický.

            Aby sme sa rozumeli, ja chápem prázdnotu vyhliadok na život bez rodiny a prirodzenú túžbu väčšiny normálnych ľudí  mať deti. Aj to, že normálny slušný chlap, ktorého nepriťahujú ženy, rodinu a deti chce. Občas váham, stále ale prevláda pocit, že druhou stranou mince bude zvýšený počet horších osudov časti adoptovaných detí. Občas mimoriadne nepekne horších.

                       

Manželstvo.

 

            Za prvé, nemám nič podstatné proti registrovaným partnerstvám, som za. Chápem (nakoľko to teda heterosexuál zvláda) praktické aj iné problémy, ktorým homosexuáli čelia. A formálne a verejne oznámiť vzájomný zväzok má reálne dopady na jeho úspešnoť a trvanie. Takéto zväzky ctia ľudia o čosi viac ako sľub pod perinou na hromádke, nech už si ktokoľvek moderný rozpráva čokoľvek. Keď už nič iné, je teda prinajmenšom spoločensky výhodné homosexuálov v snahe o stabilné vzťahy podporovať. Je temer až škoda, že ústavný súd z referenda otázku na registrované partnerstvá vyradil, mal by som možnosť vyjadriť sa pre ne (na druhej strane ak referendum nejakou náhodou uspeje, je lepšie, že tam tá otázka nie je a bude menej problémov s ich prípadným zavádzaním).

            Je tu ale otázka týkajúca sa manželstiev a tam môžem voliť nie, teda za zmenu existujúceho stavu. A ja sa chystám voliť áno. Prečo?

           

            Keď si otázku prečítate: Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?, vidíte, že ide o symbol. Ale nie je to nevýznamná otázka. Symboly totiž významné sú. Homosexuálni aktivisti a veľké množstvo sympatizujúcich heterosexuálov sa usiluje o zmenu tohto symbolu, pričom z čiste praktického hľadiska je to zbytočné. Registrované partnerstvá sú obsahovo rovnakým inštitútom a sú dostatočné aj v prípade adopcií. Na otázku prečo o to usilujú, argumentujú tým, že odopretie tohto symbolu vyraďuje homosexuálov zo spoločnosti. Spôsobuje to, že sa necítia vítaní a rovní.

            Tento argument môže znieť oprávnene, lenže zmena tohto symbolu bude znamenať, že sa v spoločnosti budú cítiť nevítaní a nerovní tí, ktorí manželstvo považujú za to, čím je dnes. Teda niečie pocity na úkor pocitov niekoho iného. Aj keď na Slovensku je praktizujúcich a autentických kresťanov asi len 15-20%, stále je to mnohonásobne viac ako homosexuálov. Navyše to prekáža aj ľuďom ako som ja, a to teda kresťan rozhodne nie som.

            Najrozumnejšie by bolo nechať manželstvá tým, čím sú dnes, homosexuáli sa medzi sebou a priaznivcami môžu pokojne nazývať manželmi bez toho, aby sa verejne menil obsah ustálených symbolov. Tí, čo nesúhlasia, sa môžu uškŕňať (a to budú robiť tak či onak). Môže to byť pre gayov mrzuté, ale nie neznesiteľné, ak dostanú registrované partnerstvá. Navyše homosexuáli a ani liberáli predsa nestoja o to patriť do sveta kresťanských tradicionalistov. Byť vyradený zo spoločnosti členov Aliancie hádam liberálom ani gayom vadiť nebude.

 

             Čo by bolo rozumné je teda jasné. Riešenie "One fit to all" nie je možné, nech má teda každá strana riešenie vlastné. Lenže o rozum tu ide až na poslednom mieste. Hoci sa tvária ako ublížené obete, ofenzívnou stranou v tejto konkrétnej otázke sú liberáli, hnaní viac protikresťanskými a antiklerikálnymi pocitmi než čímkoľvek iným. Snaha o zmenu tohto symbolu je totiž najmä nepriznanou snahou ponížiť a triumfovať nad ľuďmi, ktorých liberáli nemajú radi a pohŕdajú nimi. Väčšina z nich neznáša svet kresťanov a to čo predstavuje, irituje ich a chcú ho zadupať do zeme. Alebo prinajmenšom vystrkať niekam na okraj spoločnosti, kde by im bolo dovolené ticho čušať a postupne zanikať.

            Môžete mi tvrdiť, že to nie je pravda, ale to by ste mali vedieť, že ja v tom liberálnom svete bratislavských elít žijem. Veľmi dobre viem aký odpor pociťujú k náboženstvu  a cirkvi, ako pohŕdajú veriacimi, ako sa celému ich svetu vysmievajú. Považujú ho za tmárstvo, zlo a ohrozenie slobody. Niečo pozitívne by na ňom našli ťažko. Iste nie každý, ale iste väčšina s ktorou prichádzam do styku alebo čítam ich texty na internete. A som s nimi aj vtedy, keď sú uvoľnení a úprimní medzi svojimi. Títo ľudia sa tiež často radi oháňajú láskou, ale teda vo vzťahu k veriacim sú na tom asi tak ako Aliancia ku nim. Oba tábory lásky, ten s krížom na stanoch aj ten s dúhovou vlajkou smrdia nenávisťou a znášajú vzájomnú existenciu len s veľkou bolesťou nad tým, že nie sú aktuálne schopní s tou druhou skupinou nič urobiť. Skutočne pekný pohľad.

 

            Keď som sedel na tej káve s T, v istom momente jej plamene šlahali z očí a na moju poznámku, že by mohla prejaviť trocha tej láskavosti, ku ktorej ma vyzývala vo vzťahu k homosexuálom, celkom úprimne zasyčala, že nie, že nenávidí a neznáša a že by s tými ľuďmi urobila ... no, hádam by nebolo až tak zle v okamihu keď by reálne prišlo na lámanie chleba, respektíve kresťanských kotŕb. Vypeníme občas každý. Ale viete, sympatické to nebolo, ako ani prejavy tých druhých obvykle sympatické nie sú. Na nenávisť má samozrejme každý právo. Ale prečo sa potom v druhom tábore tváriť eticky a citlivo?

           

            Príznačná je ešte jedna vec. Že v tejto otázke sú vyhranení obvykle tí liberáli, ktorí manželstvo nepovažujú za dôležité alebo dokonca za prekonanú blbosť, postoj vyjadrený známou ľudovou vetou "dôležitá je láska, nie kus papiera". Čím väčšia miera nezáujmu o vlastný vstup do manželstva a o splodenie detí, tým väčšia podpora zmeny definície manželstva. Korelácia je do očí bijúca. Mnoho ľudí manželstvo zaujíma len vtedy, keď slúži ako prostriedok, ktorým možno symbolicky raniť tých, ktorí tento symbol považujú za dôležitý.

            Manželstvo je pochopiteľne občianska sociálna inštitúcia a "sociálny konštrukt", možno ho teda meniť formálne aj obsahovo. Zmeny sa mi nemusia páčiť, isteže, je to len môj názor. Podľa mňa ale vedú k ďaľšiemu znižovaniu vážnosti tohto "konštruktu" a jeho postupného zániku. Čo si myslím na základe faktov, viz Škandinávia. Vo Švédsku manželstvo ako verejnosťou uznávaná inštitúcia už vpodstate zkrachovalo. Mládež oň javí minimálny záujem, dáva prednosť kohabitácii a štát ju v tom podporuje. A záujem homosexuálov o nejaký kus papiera je v týchto krajinách mizivý tiež. Rozklad rodiny v celom západnom svete postupuje tak či onak, ok, ale neviem prečo k tomu ešte prispievať.

            Liberáli radi deklarujú, že zmena definície manželstva nikoho neohrozuje a preto je taká zmena ok. Lenže ak manželstvo ostane tým, čím je teraz, to tiež nikoho neohrozuje, tak čo ten krik?

           

            Keďže mi kresťania (ani tí magorskí, kým nedvíhajú reálne palice a vidly) veľmi neprekážajú, nemám dôvod podporovať zmenu definície zavedenej sociálnej inštitúcie, ktorá je pre nich dôležitejšia ako pre liberálov Keby sa liberáli naozaj riadili rozumom, ako radi vyhlasujú, zmýšľali by podobne. V istom momente ich totiž môže čakať prekvapenie ako v kauze Rusko vs Ukrajina, v ktorej mňa osobne nepríjemne zaskočil počet a sila proruských hlasov napravo. Dôvodom je, že sa konzervatívci cítia politickými elitami a médiami vyobcovaní z verejného priestoru a časť je schopná hľadať bláznovské nádeje v Moskve. V prípade skutočného konfliktu to neveští nič dobré. Je hádam lepšie mať rozumný kompromis ako vháňať čím viac oponentov Rusku a jemu podobným do náručia. Raz by sa nám to mohlo nevyplatiť úplne všetkým. Stačí sa konieckoncov pozrieť do Maďarska.

           

            Liberáli (ľavicoví) ale asi vnímajú rozumnosť inak. Ak dobre chápem ich zmýšľanie, tak podľa nich v západnom svete na čele so škandinávskou avantgardou úspešne prebieha kultúrna zmena, ktorú bude zbytok sveta skôr či neskôr nasledovať, pretože je to dejinná nevyhnutnosť. To je samozrejme možné.

            Možné je ale aj to, že táto kultúrna zmena je podobná niečomu, ako bol vznik a šírenie napríklad protestantizmu alebo čojaviem, komunizmu. Nastane tam, kde sa na to vyskytne špecifická zmes dejinných a miestnych podmienok. V iných podmienkach a na iných miestach sa nepresadí, nejaké územia pod vplyvom odporu druhej strany stratí a časom sa stabilizuje, prípadne ak je spoločensky dlhodobo nefunkčná, tak sa ako tá komunistická ríša zrúti.

            Ak veríte vo variantu číslo jedna, je pochopiteľne zbytočné obťažovať sa kompromismi či ohľadmi voči ľuďom s inými názormi. Sú len odpadom minulosti, po ktorý si prichádzajú dejiny aby ich poslali na smetisko, na ktoré patria.

 

Sexuálna výchova

 

            Jednoduché. Volím pochopiteľne áno. Liberálna voľba. Nech si rodičia rozhodnú na aké predmety ich decko chodí.

 

 

 

            Začal som linkom na článok M. Havrana. To nie je príliš fér. Urobil som totiž to, čo vyčítam mnohým liberálnym komentátorom. Je ľahké vybrať si z opačného tábora nejakého extréma s jeho psychopatickou fašírkou blábolov a prisúdiť ich všetkým oponentom. Idiotov nájdete v oboch táboroch, gaussova krivka nepustí. Čítal som aj texty, ktoré neboli písané preto, aby druhú stranu rozpálili do biela alebo by boli bojovým pokrikom čo má hecovať vlastných. Napríklad tento od Radoslava Augustína. Nie všetci liberáli sú magori. Ale zároveň nie každý, kto nie je za gay adopcie a manželstvá, je Tutková, Chromík alebo hajzel, čo nenávidí homosexuálov.

 

             Ešte jedna vec. Liberáli bohužiaľ, rovnako ako Aliancia, považujú za "slobodu" vnucovanie svojej pravdy iným s dôvodom, že je lepšia. To o svojej pravde povie samozrejme každý. Niektoré vyjadrenia týchto ľudí vo mne vzbudzujú obavy pri predstave, že v spoločnosti zvíťazia. Keďže kultúrna vojna sa neskončí nijakou zmenou zákonov a konzervatívci budú stále otravovať a vyťahovať každú nepodarenú adopciu a pedofilnú kauzu, čo bude nasledovať? Obmedzenie slobody slova? Bude sa text, aký som teraz napísal, označovať za hatespeech a ja zaň pôjdem pred súd? To nie je absurdná otázka, prípad Ake Green vo Švédsku je realita. Majú tam aj pekné nové zákony na zatváranie úst, ktoré stvorili práve "liberáli".

            Dnes ešte máme vy aj ja právo sa slobodne vyjadrovať. Ale skutočne by som sa nerád dožil situácie aká vládne vo Švédsku, kde už sa vyjadrovať smie len jedna strana, ostatní smú len mlčať, a to všetko pre ochranu citečkov tých prvých. Ozaj veľmi "liberálne". Nemálo slovenských "liberálov" má, súdiac podľa ich prejavov, viac než dobre našlápnuté k podpore takýchto móresov. Dosť smutná vizitka tohto druhu liberalizmu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?